LIGNITE LAND

Nech sa snažím ako sa snažím, neviem si ju vybaviť. Celá zarástla burinou, plevelom a háveďou, ktorá na ňu nalieta. Keď zavriem oči, nevidím ju tam. Chcem ju vidieť, chcem si ju predstaviť, nevidím ju. Nevidím jej rysy, nevidím jej črty, nevidím jej reliéf, nevidím nič. Jediné, čo vidím sú bazéniky, chatky s nápismi “Home”, svietiace lampióny, pokosené trávniky, umelé vtáky a priestory, ktoré sú vraj monitorované kamerovým systémom, včelami a ich žihadlami, zlými psami alebo dôchodcovskou hliadkou na bicykli. Zmizla mi z pamäte. Ohraničená rúrami s teplým vzduchom, poliami, riekou a koľajnicami. Naozajstná krajina má štyri steny. A pod ňou veľké prírodné bohatstvo. Dedinské javisko sa premenilo na smetisko. Zátišie pod starými i novšími stromami a obal od kondómu k tomu. Šero výborné pre milostné dotyky. Všepohlcujúca tma. Pohlcujúca zem. Pozemský svet sa prepadá do magickej hlbiny. Občas som mával sny o podzemnej izbe. Mohol som tam byť sám sebou, nikto ma nevidel, bol som v bezpečí. Teraz sa cítim byť nahý, všetkému na očiach uprostred planiny bez elektrického vedenia. Vraj sa ešte občas v noci zem zatrasie. Čo si chce vziať tentokrát? Kam siahajú korene rastlín? Nachádza sa pod nimi nejaký priestor? Keby som sem robil exkurzie pre zahraničných turistov, nazval by som ich Journey to the underworld alebo aj Triangle of sadness.

Ostal som tu sám, obklopený symbolmi sťahovavých vtákov. Opustené hniezda, opustené slimačie schránky, fragmenty príbytkov, základy domov. Som súčasťou ekologickej katastrofy a nového biotopu v jednom. Lietajú sem vtáky a dreviny, ktorým sa nerušene darí, pohltili všetok priestor. Spolu so smeťami, stavebným materiálom, ktorý už nikto nepotrebuje, s tehlami, murivom a bielymi kockami. Dať krajinu do pôvodného stavu. Vonia to tu špinou, no mám to tu rád. Okrem vtákov sem nalietavajú aj novodobí okresní nomádi, ktorí vycítili šancu na nerušený relax alebo poľnohospodársky potenciál pri práci s kozami, sliepkami, či ovcami. Zvieratá sú samozrejme strážené inými zvieratami, prevažne psami. Nanosili sem nový bordel, zahltili krajinu reklamnými dáždnikmi od českého piva, nerozumiem tomu, no asi ponúkajú najlepší tieň. Majú radi aj zelenú plachtu na pletivo (tzv. tieniaca sieť), ktoré sa potom javí ako nepriehľadné, no nedajte sa oklamať. Kto chce, vidí. Som pozorným prechádzkarom, pochôdzkarom a tulákom.  No vážim každý svoj krok. Som vysokou osikou medzi striebornými metalízami áut. Som zabudnutým denníkom s prepisom televíznych relácií o počasí a slovenskej faune. Pamätám si rôzne výjavy s náboženskou tematikou. Najviac vo mne zarezonoval Kostol Koš.mp4. Mal som na sebe koženú bundu a myslel si, že nič väčšie už nikdy neuvidím. Až dokým som neuvidel nový kostol, ktorého veže sa akoby prepadávajú smerom k zemi. Nerád sa utápam v skrytých významoch, no táto krajina by ma akoby inou cestou ani nechcela pustiť. Vlním sa na jej vlnách, no neplávam v jej vodách. Z toho mám tak trochu strach. Oberám ovocie na opustených pozemkoch, spracovávam ho buď ústami alebo rukami. Z toho strach nemám. Nie je tu nikoho kto by ma okríkol. Povedal mi, nech sa tu nemocem, nech idem ďalej. Spolu s časom som zarástol pavučinami ako nízke tuje pri kostole. Nezapadám však do schémy domov v tvaroch pravidelných trojuholníkov. Som skôr ako to vianočné pouličné osvetlenie v lete. 

Mám tu svoje obľúbené miesto. Je ním chatka slúžiaca ako prechodný domov robotníka z dávnych čias. Našiel som v nej jeho osobné veci. Termosku, poldecáky, starú prikrývku. Niekedy sa z dlhej chvíle na neho hrám a predstavujem si aký asi mal život. Mal každý deň svoj únikový východ, zadné vrátka, ktorými by v prípade potreby vedel ujsť alebo sa odplaziť? Aká bola jeho polhodinová cesta vláčikom? Mihotala sa mu krajina tak pekne ako iným? Tieto mentálne hry trvajú niekedy celé hodiny. Až kým ich nepreruší melódia nejakého priblblého súčasného rádia, ktorým si celé okolie rado vymýva mozgy a dopĺňa tak kolorit zóny ako stvorenej na relax. Mne ako zvuková kulisa dobre slúži poletujúci hmyz, s tým si vystačím. Inokedy sa vidím ako popínavá rastlina (vinič, divoký chmeľ, psie víno), ktorá prerástla cez korunu stromu až na jeho vrchol a hľadí z výšky do prázdna. Doslova. Mám aj plody, no nemám sa s kým podeliť. Dozrievajú vždy koncom leta. Veľa si všímam. Prechádzam suchou trávou svetlohnedej farby, viem kde rastú slivky, platan, pálky širokolisté. Poznám miesto na ktorom najradšej sedáva bocian a myslím pritom na nesmrteľnosť a spirituálny rast. Okresné tao. Som večným dieťaťom vyhnaným zo svojho domova a pritom hľadiacim z okna paneláku.

- Táňa Luky

Projekt z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.